Pri prechádzke historickými časťami miest nie je ani dnes problém natrafiť na cesty či chodníky z dlažobných kociek. V minulosti dlažobné kocky neodmysliteľne patrili ku koloritu ulíc a za skutočných priekopníkov vo využívaní dlažobných kociek sa považujú starovekí Rimania. Vydajme sa do minulosti a pozrime sa, akým vývojom prešiel tento obľúbený stavebný materiál.
Dlažobné kocky si obľúbili už starovekí Rimania
Cestu za históriou dlažobných kociek nemôžeme začať nikde inde, ako v časoch Rímskej ríše. Podľa dochovaných historických záznamov sa prvé dlažobné kocky začali využívať už v 3. a 4. storočí. Boli to práve starovekí Rimania, ktorí tento materiál vedeli naplno využiť predovšetkým na stavbu ciest a chodníkov. Príslovie „všetky cesty vedú do Ríma“ tak vôbec nie je náhodné, Rimania totiž v rámci Európy postavili vyše 80 000 km ciest, a to práve z dlažobných kociek.
Rimania si uvedomovali, že na rozvoj ríše potrebujú mať kvalitne zabezpečenú logistiku, čo sa im aj podarilo vďaka premyslenej cestnej sieti. Ako sme už spomenuli na stavbu sa používali dlažobné kocky vyhotovené z čadiča a vápenca, ktoré boli ručne opracovávané do rôznych tvarov a veľkostí. Opracovaním vytvorili relatívne veľké kamenné platne, ktoré boli následne ukladané do sadrovej malty.
Niektoré slávne rímske cesty existujú dodnes a sú veľmi vyhľadávané. Napríklad taká Via Appia, ktorá svojho času bola najvýznamnejšou cestou Rímskej ríše. Dnes ešte stále môžete obdivovať jej antickú dlažbu. Via Appia ale zďaleka nie je jedinou, ak sa vyberiete do Bologne, obdivovať môžete cestu Via Aemiliana. Stále sú zachované aj niektoré úseky cesty Via Latina, ktorá viedla z Ríma na juhovýchod a patrí medzi najstaršie cesty Rímskej ríše.
Niektoré časti Via Appia sa zachovali dodnes
V Anglicku sa dlažobné kocky začínajú rozširovať v 15. storočí
V ostatných častiach Európy sa dláždené cesty začínajú využívať o niečo neskôr. V Anglicku sa začali vo veľkom stavať kamenné cesty približne v 15. storočí, pričom ale nešlo o dlaždicové kocky v pravom slova zmysle. Na stavbu sa totiž využívali rôzne veľké lámané kamene opracované vodou, ktoré boli zaoblené a zasadené do pieskového podkladu spevneného maltou. Z tohto materiálu ale boli zhotovované zväčša iba hlavné úseky, ako napríklad z Londýna do Westminsteru.
Dlažobné kocky ako ich poznáme dnes, teda v podobe hranatého kvádra so štvoricou bokov sa ale zďaleka nevyužívali iba na stavbu ciest a chodníkov, ale výrazne ovplyvnili aj architektúru. Od 19. storočia prakticky až po obdobie druhej svetovej vojny dochádza k veľkému rozmachu, kedy sa na stavbu domov, kostolov a rôznych budov v hojnej miere využívali dlažobné kocky rôznych materiálov, rozmerov a farieb. V tomto období sa stále častejšie využívajú najmä dlažobné kocky zo žule a kremenca.
Počas stáročí sa podoba dlažobných kociek rôzne menila a vyvíjala. V 19. storočí už boli na cestách štandardom dlažobné kocky s priemerom približne 10 centimetrov, ktoré najviac vyhovovali konským kopytám. Na chôdzu však príliš pohodlné neboli, a tak najmä v prípade chodníkov dochádzalo k používaniu ešte menších dlažobných kociek.
Dlažobné kocky sú dodnes neodmysliteľnou súčasťou mnohých miest
Mačacie hlavy boli veľmi rozšírené aj u nás
Kremencové dlažobné kocky získali pre svoju dostupnosť a vysokú trvácnosť na popularite najmä pred a počas druhej svetovej vojny. Využívali sa nielen na stavbu ciest, ale aj celých námestí a vyslúžili si označenie „mačacie hlavy“. Toto označenie sa pritom uchytilo nielen u nás, ale aj v krajinách Beneluxu, kde ich na uliciach nájdete v mnohých častiach dodnes.
Dlažobné kocky ovplyvnili aj svet športu. Na cestách z dlažobných kociek sa odohrávajú napríklad niektoré cyklistické monumenty a pre cyklistov sú obávanou výzvou. Najznámejším príkladom sú preteky Paríž – Roubaix a ich úsek pri lese Arenberg. Má dĺžku 2 400 metrov a tvoria ho mačacie hlavy, vďaka ktorým ide o mimoriadne náročnú pasáž. Dlažobná kocka sa stala doslova symbolom tohto cyklistického monumentu, víťaz totiž nezískava žiaden nablýskaný pohár, ale práve dlažobnú kocku.
Dlažobné kocky dokážu poriadne potrápiť aj profesionálnych cyklistov na pretekoch Paríž – Roubaix
Dodajme, že aj napriek veľmi dlhej životnosti kremencových dlažobných kociek, nahrádzajú ich v súčasnosti kocky z čadiča prípadne betónu. Dnes je ponuka materiálov dlažobných kociek veľmi široká a práve pre svoju vysokú odolnosť sa stále častejšie využívajú napríklad betónové dlažobné kocky.
